Na Slovensku sa o necelé dva mesiace budú voliť zástupcovia do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej NR SR). Rovnako ako v Českej republike aj na Slovensku sú etablované politické subjekty, ktoré z politickej scény odídu len ťažko a aj ich odsunutie na okraj trvá minimálne dve volebné obdobia (okrajom autorka rozumie malú voličskú základňu, pohybujúcu sa niekde okolo 5%).

Ide hlavne o ľavicové strany (ak na Slovensku o ľavici a pravici ako takej môže byť reč, a nielen o ľavicovo a pravicovo orientovaných stranách), ktoré vznikli zväčša transformáciou z komunistickej strany, mali teda nielen „predvytvorenú“ platformu a silnú voličskú základňu, ale aj peniaze a vplyv z toho vyplývajúci. Na druhej strane politického spektra sú pravicové zoskupenia, ktoré však už pri svojom vzniku (a zostalo im to doteraz), mali väčšie konflikty medzi sebou, nevedeli (a nevedia) si nájsť spôsob koexistencie, preto aj dnes, keď už je ľavica pevne zakorenená na Slovenskej politickej scéne, pravica ako taká, sa u nás len kryštalizuje a dáva tak priestor „novým“ hráčom. Takéto strany nastupujú na scénu zväčša s čistým štítom a dávajú tak voličovi možnosť voliť „zmenu“.

Zmena a neopozerané politické tváre

Ak ktorákoľvek krajina,  teda jej voliči, žiadajú zmenu, je jasné, že šancu majú najmä noví politici (politici, ktorí do politiky iba vstúpili), alebo neopozerané politické tváre, poprípade znovu aktivizovaní politickí odídenci. Verejnosť je v takomto prípade veľmi jednoduché „opiť rožkom“, pretože voliči nechcú konkrétne riešenia čohokoľvek. Akákoľvek zmena je víťazstvom, napriek tomu, že takéto víťazstvo nič nevyrieši, a možno v konečnom dôsledku ani nič nezmení, pretože to v pláne ani nikdy nemalo. Malo zmenu iba reprezentovať, nie ju vykonať.

Dopyt po zmene je fenomén, ktorý ovplyvňuje voľby nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Dobrým príkladom je Barack Obama a Hillary Clintonová pri primárkach demokratov v roku 2008. Nikdy konkrétne nedefinovali v čom presne by mala zmena nastať, ale Američania chceli zmenu. Akúkoľvek. „Bush, Clinton, Bush, Clinton. Taký by bol zoznam posledných štyroch amerických prezidentov v prípade víťazstva Hillary. Nevyzerá to ako zmena.“ Takto sa na adresu Hillary Clintonovej vyjadril John Zogby, ktorý vlastní a riadi firmu Zogby International, ktorá sa zaoberá prieskumom verejnej mienky, a je pokladaná za jednu z najvýznamnejších a najdôležitejších firiem vo svojej oblasti. A keďže Obama a jeho tím vedeli, že práve „zmena“ je cesta, akou sa má jeho kampaň proti Hillary Clintovej uberať, využili na to všetky dostupné prostriedky, a ich heslami sa stali: „Kto chce zmenu, nech volí Obamu“, „Unavení zo starého systému? Voľte niečo nové!“, alebo „Voľte Obamu, voľte zmenu“.

Prvou volebnou kampaňou na Slovensku v pravom slova zmysle, bola kampaň Ivety Radičovej, ktorá kandidovala na post prezidenta Slovenskej republiky v roku 2009. Rovnako išlo o prvú kampaň, kde sa najviac odrážalo prianie voličov po zmene. Jej kampaň sa uberala rovnakým smerom, ako tá Obamova, s dokonca podobným sloganom – SPOLU TO DOKÁŽEME („yes we can“ – DOKÁŽEME TO/ VIEME TO). Napriek tomu, v roku 2009 vyhral prezidentské voľby na Slovensku po druhý krát Ivan Gašparovič.

Volebné kampane na „americký“ spôsob

Na „americký“ spôsob robenia kampaní a potrebu zmeny nadviazala v roku 2010, a následne pri páde vlády a predčasných voľbách v roku 2012, aj strana SaS (Sloboda a Solidarita). V prvom rade masívna kampaň na sociálnych sieťach a zameranie sa na mladého voliča, a v druhom rade „tabula rasa“, pomohli strane SaS presvedčiť dostatočné množstvo voličov na to, aby sa z nového politického subjektu stala dva krát po sebe parlamentná strana (v roku 2010 vyše 12% hlasov, v roku 2012 po strate statusu novej „čistej strany“ už len vyše 5%).

Na Slovensku sa voličom ešte nástojčivejšie žiadala zmena na prezidentskom poste v roku 2014. Andrej Kiska (súčasný prezident SR) vstúpil do kampane ako nezávislý kandidát, nepodporovaný žiadnou stranou, nemal majetkové, ani priateľské prepojenie s politikmi, a nikdy predtým sa politicky neangažoval. Ideálny kandidát, ktorý nielen zmenu predstavoval, ale svoj program zostavil na tom, že on sám je zo spôsobu, akým sa politika na Slovensku robí znechutený a chce zmenu. Zároveň jeho protikandidát Róbert Fico nielenže nepredstavoval žiadanú zmenu, práve naopak, predstavoval ešte väčšie prehĺbenie moci jednej politickej strany.

A čo zmena?

Čo Slovensku tieto „zmeny“ priniesli? V podstate nič prevratné, ale priniesli pocit, že volič dokáže niečo zmeniť, priniesli mu nádej na zmenu negativistického videnia spoločnosti a smerovania krajiny. Pretože, keď už volič nebude mať pocit, že dokáže zmeniť spôsob, akým sa politika robí, zmení sa on. Z voliča na nevoliča. Najbližšie to Slováci budú môcť skúsiť v sobotu 5. marca 2016.

Foto kredit: Guillaume Speurt/Flickr